Ak by vizuálnou súčasťou profilu Romana Ondaka (*1966) bola mapa sveta so záznamami jeho pohybov/pobytov, výtvarných aktivít, výstav, akcií v čase a priestore, ukázala by nám jeho vysoký stupeň mobility v globálnom veku s pozoruhodnou priestorovou šírkou (rozptylom) od Japonska až po Panamu, a to nielen v „bielokockových“ výstavných priestoroch. Možno v budúcnosti sa na základe jeho poznámok a stôp podobná mapa vypracuje – zobrazí križovanie sveta a umelecké nomádstvo súčasnosti bez teritoriálneho obmedzenia.
Ondak stelesňuje umelca v neustálom pohybe, ktorý situáciu súčasného nomádstva dokonca tematizuje vo viacerých prácach (Common Trip, 2000; Anti-nomads, 2000; do not walk outside this area, 2012). Svojimi projektmi nás pozýva na cestu nie iba priestorom, ale i časom. Dokáže oslovovať univerzálnym a zdá sa, že i nadčasovým jazykom, no napriek pohybu medzi kontinentmi sa vracia naspäť do jedného miesta ako satelitného zdroja a tým je Bratislava, kde žije a tvorí. Sám tvrdí: „Kedysi som si pri cestovaní zapisoval mnohé situácie, lebo som mal pocit, že vtedy si človek všimne viac, ako keď je v domácom prostredí. Aj tak som nakoniec najviac inšpirácie našiel priamo tu v Bratislave, ale tie veci som dokázal pochopiť až vtedy, keď som sa odniekiaľ vrátil.“[1] Na slovenskej scéne vystavuje skromnejšie, i preto ostáva pre širšie domáce publikum neznámym, či skôr nie dokonale poznaným autorom. Presne opačne to platí v zahraničí – viac teoretických reflexií získal mimo hraníc Slovenska, rovnako ako príležitostí umením pozvať na časo-priestorové cestovanie.
Roman Ondak absolvoval v rokoch 1988 až 1994 štúdium maliarstva a grafiky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Okrem toho študoval na Slippery Rock University v Pensylvánii (1993), Collegium Helveticum v Zürichu (1999 – 2000), CCA v Kitakyushu (2004). V Berlíne (2007 – 2008) získal grant od DAAD, rovnako ako aj vo Villa Arson v Nice (2010).
Patrí ku generácii autorov deväťdesiatych rokov, ktorej spoločenské zmeny po roku 1989 dali možnosť nadviazať na konceptuálne umenie, totalitou vykázané z oficiálneho obrazu umenia [2], ale tiež rozvíjať nové médiá (hlavne inštaláciu a videoart), absorbovať impulzy a témy svetového umenia. Slobodný priestor na tvorbu, prelomenie izolácie, prezentácia v zahraničných galériách, blízke poznanie medzinárodnej umeleckej scény sa stali pre autorov deväťdesiatych rokov živnou pôdou a umožnili nástup dôležitých osobností súčasného slovenského umenia, ktoré presiahli slovenské hranice.
Roman Ondak si relatívne krátko po umeleckom štúdiu získal medzinárodné renomé, pravidelne sa zúčastňuje relevantných kurátorských výstav a pripravuje monografické prezentácie po celom svete.[3] Svoje zázemie má síce v konceptuálnom umení, viackrát však zdôraznil, že jeho „veci“ odkazujú na uvažovanie o soche.[4] Ondaka znepokojuje vzťah medzi spomienkou a obrazom, pohráva sa s látkou, esenciou a dimenziou vecí, ktoré organizuje s iróniou; jeho práce visia medzi realitou a utópiou.[5] Nepracuje však len logicky a analyticky, do hry zapája i psychológiu percepcie a zaujíma ho vzorec: vnímanie – pamäť – myslenie.
Na začiatku tvoril Ondak tradičnejšie materiálové inštalácie a objekty na báze prác s ready-made, hlavne s nábytkom a intelektuálnou spisbou od filozofie po teóriu umenia. Skrine, stôl či vitrínu napĺňal vo formaldehyde zaliatymi knihami alebo jednoduché typografické až puristické knižné obálky náročne stráviteľných kníh lepil na konzervy, prípadne na obaly potravín (Osudy moderného umenia, 1993, Chuť myslenia, 1995, Sýty stôl, 1997).
Konzumnými knižnicami preparoval stopy minulosti. Už v týchto raných prácach cítiť silnú nostalgiu a ohlas budúceho nástupu retrománie v umení, no hlavne je v nich obsiahnutá Ondakova posadnutosť fenoménom času, časových schránok myslenia ako odkazov budúcnosti. S nimi úzko súvisí ďalšia kľúčová autorova téma – pamäť a dospievanie – výučba a prenos informácií z generácie na generáciu (výstava The Source of Art is in the Life of a People, 2016, South London Gallery, Londýn).
Nádherne, dojímavo pôsobia Ondakove práce vychádzajúce z detských skúseností a reakcií, ich hier či akcie, kde deti priamo participujú (Tickets, Please, 2002, Tomorrows, 2002). Nedávna autorova výstava Based on True Events[6] ukázala návrat k materiálnym objektom a inštaláciám (Signature, 2014), ktorých sa nikdy úplne nevzdal a ktoré vznikali paralelne s imateriálnymi, efemérnejšími prácami. V týchto „veciach“ siahol po predmetoch neďalekej minulosti, špeciálne po privátnych, spojených s jeho rodinou, rodičovským domom a vlastným ateliérom.
Podobne sa vracia späť ku svojim raným, prvotným umeleckým prácam. Návrat, pohľad späť je pre Ondaka zásadným obratom v čase. Cez osobnú mytológiu komunikuje témy kolektívnej pamäti, politické a sociálne problémy transformuje cez akýsi druh autoportrétu, postupne odhaľuje svoje súkromie i dobové nánosy a absurdity (napríklad na výstave Roman Ondak. Erased Wing Mirror. Galerie Martin Janda, Viedeň, 2014). Autobiografický obsah, osobná skúsenosť, privátna história autora sa prejavuje v každej jeho práci, je nielen prímesou, nepodstatnou zložkou, ale filtrom i katalyzátorom obsahu.
Ondakove objekty a inštalácie sa neskôr stali viac nenápadnými, takmer nebadanými, ťažko odlíšiteľnými od reality. Za ich podstatou stojí minimálny posun – presun každodennosti do galérie a prostý až povedzme chudobný materiál: „Vytvorenie niečoho z ničoho: to [Ondak] robí. Ekonomika Ondakových prostriedkov a skromnosť jeho gest sú zarážajúce: jednotvárne, často bez materiálovej podstaty, pričom ani najväčší z jeho projektov nie je úplne monumentálny.“[7] Podľa Hansa Ulricha Obrista je ťažiskom Ondakových projektov pre public art alebo pre výstavný priestor stratégia infiltrácie[8] – prirodzeného zrastu s fyzickým, mentálnym a sociálnym priestorom. Exkluzívny priestor galérie „narúšajú“ nenápadné elementy a situácie každodennosti. Ondakovu senzibilitu formuje rešpekt k existujúcemu, zdrojom inšpirácie, z ktorého čerpá, je denné sledovanie, čítanie novín (možno dnes skôr digitálnych zdrojov?) a permanentná tvorba vizuálnych i textových poznámok. Zároveň si buduje špecifický archív podnetov a možných nápadov na budúce projekty. Komentáre však odhaľujú i systematickú prácu s myšlienkou a predstavou. Okrem realizovateľných projektov majú jeho kresbové návrhy i utopickú, nerealizovateľnú povahu. Toto „ulietanie“ na poznámkach, záznamoch nemá iba čisto pragmatický ráz, ale dokazuje autorovu silnú schopnosť imaginácie a otvorenosti alternatívam vnímania reality a pozorovaniu ľudského správania. Po istom čase sledovania jeho umeleckého vývoja zisťujeme, že sa vracia k niektorým témam, predmetom, priestorom, javom, situáciám. Umelcov otvorený systém má schopnosť recyklácie, repetície a životaschopnej cirkulácie.
U Ondaka funguje vzájomná previazanosť, prestupovanie, vrstvenie médií – kresba, akcia, efemérna alebo stabilná inštalácia, video, čo sprevádzajú viaceré projekty autora (už realizované i nerealizované, realizovateľné či utopické projekty, vizuálne poznámky, záznamy priebehu prípravy konceptu). Chronologický vývoj obsahuje vzájomné skrz-naskrz sieťovanie a posúvanie myšlienok;
akoby v ňom fungovala cirkulácia, sústava má krvný obeh na filtrovanie ideí a na ich pokračovanie v nekonečne...
Pre národný pavilón Česka a Slovenska na 53. benátskom bienále pripravil v roku 2009 miesto-špecifickú inštaláciu Loop, ktorá patrí v jeho tvorbe k zásadnej realizácii. Celú architektúru pavilónu použil ako ready-made, benátske Giardini s typickou flórou prirodzene pokračovalo z exteriéru do interiéru, tak presvedčivo, že budova pavilónu sa stala neviditeľnou, takmer zmizla. Deletoval rozdiely medzi vnútrom a vonkajškom, medzi národným a globálnym, medzi prírodou a kultúrou. Ondak, považovaný za majstra ilúzie (Brigitte Huck), eliminoval význam, zmysel pavilónu a akýchkoľvek nerovností. Bujnenie prírody v pavilóne s vytvorenou cestou premenilo pavilón na akýsi prechodový priestor, spojovací článok. Vegetáciou zarastená stavba evokovala možno i apokalyptickú víziu konca, keď víťazí divoká príroda so schopnosťou absorbovať do seba všetko – opäť je tu predstava prelínania, prerastania historického s aktuálnym.
Postkomunistickú realitu a ekonomické problémy súvisiace s transformáciou, ktoré v pretrvávajúcich rozdieloch existujú medzi východom a západom, reflektoval prácou SK Parking (2001) vo viedenskej Secession. Od známych si vypožičal sedem automobilov značky Škoda z neskorých sedemdesiatych rokov so slovenskými ešpézetkami. Spolu s priateľmi ich previezol z Bratislavy do Rakúska, kde ich nechal dva mesiace zaparkované v zadnej časti známej historickej budovy galérie v centre Viedne. Škodovky akoby zastupovali gastarbeiterov v hospodársky vyspelejšej krajine, pôsobili cudzo, podozrivo, možno i nebezpečne, rozhodne však chudobne a impertinentne zároveň.
Ondakove performantívne formy umenia majú rituálnu povahu. Pochádzajú z každodenných ľudských situácií a sú realizované podľa autorom stanovených pravidiel s rešpektom prirodzených odchýlok – tlačenica či dav ľudí (Stampede, 2011, Crowd, 2004), čakanie v rade (Good Feelings in Good Times, 2003), ľudská zvedavosť (The Stray Man, 2006), matka učiaca chodiť ročné dieťa (Teaching to Walk, 2002), rozviazané šnúrky od topánok na nohách (Resistance, 2006) – alebo z jednoduchých detských hier (Swap, 2011). Úlohu v nich hrá všednosť, vtip, situačný humor, improvizácia a ich účastníkmi sa stávajú ľudia často bez vedomia toho, že sú súčasťou umenia. Podstatou ľudského správania je opakovanie istých rituálov, ktoré sú spojené s pocitom bezpečia, prehlbujú sociálnu súdržnosť i uvedomenie si vlastnej individuality v komparácii s druhými.
Ondakove „obrady“ sú privátnej, ale aj verejnej povahy, minimálne i masovejšie, založené na interaktivite či participácii divákov. Nielenže používa koncept posunu obyčajných predmetov, ale aj bežné činnosti presunie alebo iným spôsobom prepojí s priestormi galérie a umeleckej prevádzky. Z týchto narušení exkluzívneho priestoru pre umenie zaznieva i inštitucionálna kritika umenia a galerijnej sterility. Príkladom je performancia Dobré pocity v dobrých časoch (2003), prvýkrát prezentovaná v Kölnischer Kunstverein v Kolíne nad Rýnom. Základom bolo vytvorenie fiktívneho radu čakajúcich ľudí[9], čo zopakoval niekoľkokrát na rôznych miestach sveta, v interiéri i exteriéri s dobrovoľníkmi i najatými hercami. Upozorňoval, vnímanie návštevníka koncentroval na to, že sa v galérii deje niečo dôležité (žiadané), a ukazoval tak vzory správania v tlačenici či v rade – nabádal na individuálne prežívanie čakania v živote na čokoľvek.
Táto Ondakova legendárna akcia ponúka viaceré čítania – odkaz na bežnú socialistickú situáciu nedostatku, byrokraciu, poslušnosť, čiastočne i na konzumné správanie alebo, naopak, na pokoru, trpezlivosť, meditáciu, sústredenie na samotný priebeh času.
V kategórii nenápadných performancií každodenných situácií v galériách by sme nemali zabudnúť na skutočne krehké akcie ako Resistence (2006), keď sa malá skupina ľudí s rozviazanými šnúrkami na topánkach zamiešala do davu pri otvorení výstavy. Kto dnes po podobných Ondakových akciách tuší, či ide o akciu alebo realitu? Ako teraz odlíšime, kedy ide o realitu a kedy o klam? Úlohou týchto do reality zamaskovaných akcií, ktoré si viacerí návštevníci ani nevšimli, bolo pohrať sa s dezorientáciou, očakávaniami a normami. Po tejto praxi sa ujal v kuloároch ľudový termín „ondakovčina“, ktorý sa používa hlavne vtedy, keď sa v umeleckom priestore javí niečo podozrivé...
Akčné formy kulminujúce v miesto-špecifických inštaláciách vzniknutých participatívnosťou návštevníkov i pracovníkov múzejných inštitúcií, v ktorých Ondak využíva syntézu času, deja a vizualizovaného/materializovaného záznamu, podľa autorom daných pravidiel možno opakovať. Pre Pinakothek der Moderne v Mníchove pripravil Measuring the Universe (2007). V priebehu existencie práce v priestore dozorca výstavy postupne fixoval čiernymi nápismi na bielu stenu údaje o výške (čiarou), menách návštevníkov a dátumoch návštevy. Záznamy časom rástli, kumulovali a prekrývali sa v horizontálne vedenej energickej línii. Táto legendárna práca, zopakovaná v MoMA v roku 2009, vychádza zo zvyku rodičov zaznamenávať doma na rám dverí rast svojich detí. Opätovne ide o skúsenosť z detského, privátneho, výsostne rodinného sveta, posunutú do výstavného čistého bieleho priestoru.
Akumulované textové a číselné záznamy na stene tvorili dynamicky pôsobiaci vesmír stôp ľudskej prítomnosti: „Divák Measuring the Universe – opäť zdôraznime tento aspekt – je svedkom (subjekt) vzniku kresby a neoddeliteľnou súčasťou jeho koncepcie (objekt), a teda je rovnako aktérom a motívom. Tradičná hierarchia medzi umelcami a neumelcami alebo autormi a čitateľmi bola odstránená v tom istom prostredí ich účasťou na práci, diváci zjednotia každodennú a obrazovú realitu.“[10]
V tejto kategórii je známou spektakulárna inštalácia Passage. Päťsto japonských oceliarskych robotníkov v roku 2004 dostalo od Ondaka tabuľku čokolády s požiadavkou, aby zo striebornej fólie po zjedení sladkosti vytvarovali miniatúrne sochy – inštaláciu z nich realizoval akumuláciou na ploche v roku 2007 opäť v Pinakothek der Moderne. Neskôr podobným princípom participácie iných vytvoril známu inštaláciu Enter the Orbit (2011) i ďalšie. Akčné premieňa na statické, pevné na procesuálne, napríklad na už spomínanej výstave The Source of Art is in the Life of a People (2016) v South London Gallery.
Presná matematická štatistika a číselná symbolika – päťsto robotníkov, deväťdesiatšesť objektov alebo minút, sto dní trvania výstavy a pod. v Ondakových „veciach“ odkazuje na zatváranie, meranie času v priebehu života, generácie, epochy.[11] Rozhodujúcim Ondakovým konceptom je však princíp binárnosti[12], založený na dvojici, dvoch, duálnosti, dialógu, hre, dvojkovej sústave, číselnom a vzťahovom systéme matematickej čitateľnosti, keď základom sú dve časti alebo dve jednotky. Jeho bazálny systém založený na dvojke a na univerzálnej forme je pochopiteľný v západnom alebo vo východnom kontexte myslenia.
Princíp binárnosti nájdeme u neho vo vzťahu interiér a exteriér, fikcia a realita, lokálne a globálne, priestor a čas, staré a mladé, dieťa a dospelý, prázdny a plný, predtým a potom, originál a kópia, umelec a amatér, detail a celok, západ a východ, nomád a antinomád, miniatúrny a monumentálny, privátny a verejný, skrývanie a odhaľovanie – systém dvojky je, zdá sa, šťastným, má nadhľad, partnera, komunikáciu a rovnováhu.
Vladimíra Büngerová, November, 2018
[1] SKŘIVÁNEK, Jan a JIRKALOVÁ, Karolina. Umění všedních situací. S Romanem Ondakem o bienále, soše a vztahu k tradici. In: Art & antiques, č. 6, červen 2009, s. 31-32.
[2] Pre Ondaka bola najdôležitejší vplyv hlavne Júliusa Kollera, Stana Filka a Alexa Mlynárčika. Pozri viac: Určite Slovensko neobchádzam. Juraj Čarný sa pýta Romana Ondaka. In: Flash Art CZ/SK, june-september 2009, s. 29.
[3] Prelomovou bola výstava v roku 2004 v Kunstverein v Kolíne nad Rýnom, 2000 Manifesta 3 v Ľubľane, výstavy v Tate Modern v Londýne (2006, 2007), Bienále v Benátkach (2003, 2009, 2011), MoMA v New Yorku (2009), Deutsche Guggenheim, Berlín (2012), účasť na DOCUMENTA (13), Kassel (2012) a ďalšie.
[4] SKŘIVÁNEK, Jan a JIRKALOVÁ, Karolina. Umění všedních situací. S Romanem Ondakem o bienále, soše a vztahu k tradici. In: Art & antiques, č. 6, červen 2009, s. 31.
[5] HUCK, Brigitte. Roman Ondak. Galerie Martin Janda. In: Artforum, april 2014, s. 276.
[6] Roman Ondak. Based on True Events. Lovis-Corinth-Preis v Kunstforum Ostdeutsche Galerie Regensburg, 19. 5 – 9. 9. 2018.
[7] FILIPOVIC, Elena. The Ordinary as an Aesthetic Operation. In: Ondak, Roman, Hütte, Friedhelm, Klumpp Nora (ed.). Roman Ondak. Notebook. Frankfurt am Main: Deutsche Bank AG, Hatje Cantz Verlag, Ostfildern, and authors, 2012, s. 119.
[8] Hans Ulrich Obrist in Conversation with Roman Ondak. In: Rhomberg, Kathrin (ed.). Roman Ondak. Spirit and Opportunity. Köln: Kölnischer Kunstverein und Verlag der Buchhandlung Walther König, 2005, s. 118.
[9] https://www.tate.org.uk/art/artworks/ondak-good-feelings-in-good-times-t11940 (Dostupné 25.11. 2018)
[10] SCHWENK, Bernhart. Measuring the Universe. Roman Ondak. Measuring the Universe. Zürich: BAWAG Foundation Edition, Christoph Keller Edition, JRPǀRingier Kunstverlag AG, 2008, nepag.
[11] Schwenk, Bernhart: Measuring the Universe. Roman Ondak. Measuring the Universe. BAWAG Foundation Edition, Christoph Keller Edition, JRPǀRingier Kunstverlag AG, Zürich, 2008, nepag.
[12] Büngerová, Vladimíra: Roman Ondak pohľadom Vladimíry Büngerovej. Princíp dvojky. Nepublikovaný text z roku 2016 pre pripravovanú publikáciu XXL Pohľadov na súčasné výtvarné umenie (ed. Ladislav Snopko).
