Súostrovie neznamená izoláciu, ale spájanie sa.
Mirror Land
Na začiatku je správa z novín, oznamujúca objavenie vesmírnej lode na strednom Slovensku. Včelár z dediny Dúbravica postavil včelín v podobe vesmírnej lode, aby odletel so svojimi včelami na Zrkadlovú planétu (Mirror Land). Planéta je celkom podobná tej našej, situovaná na odvrátenej strane Slnka, neskazená. Čo sa zdá neuveriteľné, táto vesmírna loď DBSP 01 (Dúbravica Beekeeper's Space Program) je skutočná – otvorená návštevníkom v strede dediny. A rovnako tam bolo možné niekedy zazrieť aj muža v skafandri.[1] Táto, pravdepodobne, posledná óda na eskapizmus je ódou na zdôvodnený únik. Alebo ódou na prácu včelárov – tých, čo sú pripútaní ku svojim včelám, a hoci im „kradnú” med, chránia ich a starajú sa o ich rodiny. Pochopiť včely, ich správanie, si vyžaduje pokojnú a otvorenú myseľ.
Poviedka na pomedzí science-fiction a eko-dystopickej vízie sveta je situovaná do viacerých časových zón, prítomných a budúcich. Príbeh sa odvíja v dejových líniách balansujúcich medzi skutočnosťou a fikciou.[2] Odohráva sa v akomsi „bezčasí“ kozmického cestovania. Dá sa čítať ako vnútorný dialóg medzi dvomi postavami, žurnalistom a kozmonautom. Kniha má dve nezávislé prelínajúce sa osi – literárny príbeh a výtvarné práce – skĺbené v jednom celku. Scény odkazujúce na archaické a rurálne: ukotvené hodnoty včelárstva sa prelínajú s moderným mýtom kozmického úniku. Namiesto optimistických predstáv kozmických objavov rezonujú v texte obavy o osud včiel, s ktorými je neviditeľným spôsobom prepojené všetko, čo denne prežívame. Pozornosť sa však obracia niekam inam – príbeh varuje nielen pred ekologickou katastrofou a stratou prírodnej rovnováhy. Pozýva nás tiež do sveta, kde čas plynie inak. Len čo si kozmonaut zloží helmu, začuje celé spektrum zvukov prírody a naplno sa do nich ponorí…
Tak ako exteriérový objekt včelína s knižnicou v Dúbravici, aj dvojmetrový objekt pomenovaný Helma (2016), z dreva, preglejky, plátna a s názvami rastlín opeľovaných včelami bol určený na to, aby sa doň dalo fyzicky vstúpiť a začuť bzukot včiel.[3] Putovanie, cestovanie, nomádstvo, exil a migráciu Oto Hudec vo svojej tvorbe reflektuje intenzívne, čo priamo súvisí aj s jeho vyjadreniami k aktuálnym spoločenským témam.
Migrácia, exil, blúdenie
Slovo migrácia má v proto-indoeurópskych jazykoch význam podobný slovu zmena, zmeniť, čo pretrváva v gréckom a latinskom koreni slova (ameíbō, meo), kde je obsiahnutý prirodzený pohyb súvisiaci so zmenou miesta. Exil, na rozdiel od migrácie, je vynúteným činom a často súvisí aj s trestom. Edward Said vo svojich meditáciách o exile prináša ešte ďalší rozmer – že neodmysliteľnou súčasťou lásky a domova je ich strata. „Exil je založený na existencii lásky a väzby na čiesi rodné miesto. Čo je pravdivé pre všetky druhy exilu, nevyplýva z toho, že domov a láska k domovu sú stratené, ale že táto strata je neodmysliteľná od samotnej existencie oboch.”[4]
Migrácia v sebe tento prvok straty domova a lásky k nemu neobsahuje, preto slová imigrant, imigrácia – ako bezcitné až hanlivé označenia zaťažené kolektívnymi predsudkami – prenikli do nášho slovníka tak ľahko. Migrácia sa spája s dobrovoľnými alebo vynútenými presunmi obyvateľstva, s prekonávaním geografických a politických teritórií aj s jeho následkami. V súvislosti s vojnou v Sýrii, humanitárnou krízou v Afrike a s potlačením arabskej jari sa migrácia stala konštantne prítomnou témou európskej politiky. Bulharský politológ Ivan Krastev píše, že utečenecká kríza podlomila európsku ideu tolerancie a vystavila ju tvrdému testu. Globálnu mobilitu Krastev považuje za príčinu príklonu k populistom, ktorí sľubujú, že svoj štát ubránia pred nežiaducimi globálnymi vplyvmi, a európsku politiku považujú za diktatúru, ktorú treba obmedziť alebo celkom zvrhnúť. Súcit Stredoeurópanov k iným utláčaným obyvateľom planéty je podľa Krasteva takmer nulový.[5] Pod všeobecnou dezilúziou nášho regiónu sú ale ukryté silné spodné prúdy, ktoré ukazujú na bohaté kultúrne podložie a multietnické základy našej súčasnej kultúry, čo nám dáva šancu vnímať migráciu ako prirodzený jav a súčasne ako výzvu znovu premyslieť základnú povahu európskeho občianstva, solidarity a humanizmu.
Súčasná kríza európskej identity a umelecké projekty Ota Hudeca môžu mať preto podobné východisko, ale nie celkom totožné. Zaostrenie na spoločenské problémy súostrovia Kapverdy umelca narodeného a pôsobiaceho v kontinentálnej krajine, ktorá sa dlhodobo vymedzuje voči európskej migračnej politike, vzbudzuje preto otázky.
Opakované pobyty na Kapverdách a na predmestí Lisabonu, spolužitie s komunitami ich obyvateľov, sa pre Ota Hudeca stali miestami osobnej skúsenosti s Iným, s kultúrnou odlišnosťou, s čímsi, čo by sme spoločne s filozofom Edouardom Glissantom mohli nazvať poetikou vzťahov. Glissant dáva poetiku vzťahov do súvislosti ani nie tak s migráciou, ako skôr s blúdením (errantry). „Blúdenie nevyplýva zo zrieknutia sa ani z frustrácie, pokiaľ ide o údajne zhoršenú (východiskovú) situáciu pôvodu (vykorenenie); nie je rozhodným aktom odňatia alebo nekontrolovaného impulzu opustenia. Niekedy, keď sa stotožníme s problémami tých Druhých, je možné sa znovu nájsť. Súčasná história poskytuje niekoľko pozoruhodných príkladov, medzi nimi aj Franza Fanona, ktorého cesta viedla z Martiniku do Alžírska. Do značnej miery je to práve obraz rizómy, čo nás vedie k poznaniu, že identita zďaleka nie je úplne v koreňoch, ale aj vo vzťahu.”[6] Blúdenie v tejto interpretácii významu je potom návratom (k sebe) ako k Inému, znovunájdením (seba) ako Iného.
Súostrovie
V pojme deteritorializácia Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho sa dajú priblížiť myšlienkové postupy, ktoré viedli k vytvoreniu umeleckého projektu Súostrovie. Deteritorializáciou títo autori označujú procesy oslabenia väzieb medzi kultúrou a jej lokalitou aj prenos kultúrnych subjektov z určitej lokality v priestore a čase.[7] To, čo umelec artikuluje jednotlivými vystavenými dielami, sú vzťahy spontánnej tvorivosti, spolupráca a zdieľanie kultúrnych zvykov, moderované v dvoch diametrálne odlišných prostrediach. Na jednej strane sa Hudec sústreďuje na skúmanie sociálnych prostredí, na druhej rieši prekonanie dualizmu zakorenenia a exilu. Edouard Glissant píše: „Zatiaľ čo exil môže podmývať niečí zmysel identity, myšlienka blúdenia – uvažovanie nad tým, k čomu sa vzťahuje – zvyčajne posilňuje tento zmysel identity.”[8]
Imaginárna predstava blúdenia komunikuje cez nadväzovanie vzťahu s Iným, kultúrne odlišným, a v diele Ota Hudeca je stvárnená do obrazu súostrovia, ktorý je zároveň intersubjektívnym obrazom Kapverd a života ľudí, čo sa tam narodili, odišli a vrátili sa. Intersubjektivita je založená na bezprostrednosti a účasti na poetike vzťahov. Dvojica skulptúr obrích vodných korytnačiek nie je len odkazom na migráciu, ale vo vzájomnom vzťahu, v nepretržitej plavbe časom, nesie so sebou subjektívne predstavy domova a udržiavania vzťahov k domovu v živej kultúre. Tieto vzťahy sa následne premietajú do ďalších, dokumentárnejších rovín umelcovej tvorby, napríklad video z imigrantskej štvrte Lisabonu. Kontrastne ich znázorňujú tiež nástenné maľby realizované priamo do priestoru galérie.[9] Pre Ota Hudeca je dôležitý vzájomne obohacujúci tvorivý proces, preto jeho práce vznikajú v priamej spolupráci s neprofesionálnymi umelcami, remeselníkmi a deťmi z imigrantských štvrtí na princípe tvorivých dielní.
Kapverdy a slovenský vidiek
Oto Hudec premyslene uplatňuje a kultivuje postupy spontánnej detskej tvorivosti, neučenú autenticitu aj zručnosť remeselného výtvarného prejavu. Jeho diela sa však nesýtia miestne-špecifickým exotizmom, čo sa dnes tak dobre uplatňuje ako turistická komodita. Uvedomuje si tenký ľad umeleckého „vyťažovania” z dobrovoľnej participácie ľudí, ktorí nie sú poučení umeleckým svetom. Usiluje sa, aby fungovala reciprocita, aj keď nie vždy sa to darí. Môže ísť o skúsenosť, napríklad o workshop s keramikou, keď generácia vyrastajúca na afroamerickej hiphopovej kultúre získa skúsenosť s niečím tradičným, ako je tvorba keramiky z ostrova Santiago. Vtedy nastávajú situácie, keď spoluautor nadobudne inú hodnotu výmenou za vlastnú prácu. Poetika vzťahov nasmeruje účastníkov, a následne i diváka, k väzbám lokality, jazyka či práce. Navádza nás na paradoxy ekonomickej prosperity, ktorá má svoju odvrátenú tvár v menej rozvinutých častiach sveta a núti nás premýšľať o solidarite a porozumení medzi kultúrami. Tieto nadčasové partnerstvá podčiarkujú aj ručne vyrobené autíčka z Kapverd, ktoré boli pôvodne súčasťou výstavy Reset v Banskej Štiavnici, umne zakomponované medzi fragmenty neskorogotickej ornamentálnej výzdoby.[10] Zobrazujú pickupy, čo slúžia na Kapverdoch ako súkromné autobusy – pri ich výzdobe využívajú obyvatelia popri globálnych značkách dialekty miestnej tvorivosti. Oto Hudec dôsledne rozširuje antropologický model umenia a jeho inštalácie vedú k sebareflexívnym procesom vnútri našej kultúry prostredníctvom prisvojenia si a hlbokého porozumenia Iného a Druhých.
Nomádsky Projekt Karavan (s Danielou Krajčovou) poukázal na stále málo využité možnosti podporovať a rozvíjať lokálne dialekty či poetiku vzťahov naprieč menšinami a majoritnou spoločnosťou v ich kultúrnych prejavoch. Karavan s vybavením pre netradičné animačné techniky cestoval v letných mesiacoch po Slovensku a mapoval prostredie v rómskych komunitách. Umelci viedli s deťmi niekoľkodňové tvorivé dielne, ktorých výsledkom boli krátke animované filmy, vypovedajúce o každodennom živote v rómskych osadách, dedinách a sídliskách.[11] Hoci projekt nebol pôvodne zamýšľaný ako umenie a jeho ambíciou bola interakcia so sociálne slabými vrstvami spoločnosti, predovšetkým mladou generáciou, ktorej možnosti dostať sa k umeniu sú výrazne limitované, projekt následne viackrát prezentovali aj na výstavách pre majoritné publikum.[12] Súčasťou verejných prezentácií sa však stali ďalšie tvorivé dielne a diskusie. Projekt Karavan takto umožnil divákom zvonka nahliadnuť do fungovania rómskych komunít aj prostredníctvom rozhovorov s pracovníkmi komunitných centier, s učiteľmi základných škôl či starostami obcí. Súčasne odhalil špecifickosť prostredia jednotlivých obcí a ponúkol vhľad do lokálnych sociálnych problémov.
Nadikhuno muzeumos
Výstava Nadikhuno muzeumos / Neviditeľné múzeum, ktorú inicioval Oto Hudec, sa zaoberá myšlienkou založenia múzea rómskej kultúry. Zároveň sústredila práce viacerých autoriek a autorov, ktorí reflektujú rómsku históriu aj kultúrnu produkciu, pričom problematizujú zažité stereotypy. Hoci len parciálne, tieto práce v zhutnenej forme rozširujú pohľad na históriu, kultúru aj súčasné umenie Rómov. Výstavný projekt vzišiel z otázky, či národná identita alebo (jednotná) kultúrna identita sú termíny aplikovateľné na rómske komunity, a z uvažovania, akú funkciu by v tejto súvislosti mohlo plniť múzeum ako inštitúcia zameraná na históriu, ako aj jej zmysluplnosť pre samotných Rómov.[13] Je koncept „múzeum”, vychádzajúci z európskej kultúry a koloniálnych princípov, aplikovateľný pre potreby Rómov? A ak áno, ako by sa dal adaptovať tak, aby nekopíroval negatívne stereotypy a preddefinované vzorce, ale práve naopak by bol inštitúciou, čo podnecuje spoločenský dialóg? Rovnomenná inštalácia Ota Hudeca je otvorenou víziou alternatívneho múzea, ktoré by svoj pohľad upieralo nielen na minulosť, ale aj na súčasnosť a budúcnosť. Spoločne s ďalšími umelcami, komunitnými pracovníkmi a predovšetkým samotnými Rómami v ňom uvažujú o špecifikách rómskej kultúry a nazerania na život aj o tom, ako by takéto múzeum mohlo vyzerať. Uvažujú o múzeu, čo by sa okrem tradičného etnografického pohľadu zameralo na kultúru Rómov, na ich dnešnú spoločenskú a politickú situáciu rovnako ako na ich históriu. Prostredníctvom úvah, rozhovorov a náčrtov predstavuje otvorenú víziu fluidnej inštitúcie venujúcej sa zbieraniu diel a archívnych dokumentov, terénnemu výskumu, prepájaniu akademického sveta so svetom Rómov v regiónoch a šíreniu svojich výsledkov prostredníctvom komunitných aktivít. Neviditeľné múzeum má podobu nedokončeného plánu, je kolážou rozpracovaných úvah ponúknutých na ďalšie prepracovanie a diskusiu. Pritom rámcovanie takéhoto projektu múzea umením umožňuje vytvárať imaginárne situácie, ktoré by v súčasnej politickej a ekonomickej situácii boli len ťažko realizovateľné.[14] Hybridná podoba výstavy nesie výrazové črty predošlých diel Ota Hudeca, ako je detský, resp. neprofesionálny výtvarný prejav či miešanie fikcie a dokumentu. Zároveň však do nich vstupujú ďalšie prvky, ktorými autor opätovne otvára otázky etiky participácie a zdieľania spoločných hodnôt naprieč rozdielnymi sociálnymi a etnickými skupinami.
Nástroje geopoetiky
Sila hlasu môže byť v šepote, vo veľmi ticho a zreteľne vyslovených zvukoch slov. Často sa stáva, že tieto slová vyslovujem sám pred sebou počas dlhej chôdze lesom, v horách, keď hovorím nielen sám k sebe, ale rozprávam sa so stromami či s kameňmi. Ani si neuvedomujem, že sa takto obraciam k Zemi, ako sa živému aj neživému vo svete prihovárali ľudia od prehistorických čias. V sérii štyroch videí Corn Bread Music Oto Hudec vystupuje ako pouličný hudobník bez publika. Poslucháčmi jeho koncertu sú kukuričné pole v USA, ľadovec v Gruzínsku a osamelý smrek vo Vysokých Tatrách. Skladba štyroch videí pripomína štyri strofy básne, pričom v poslednej strofe prichádza pointa: kukurica z USA, voda z ľadovca a drevo z Tatier sa stávajú surovinami na prípravu kukuričnej placky – tortilly – upečenej na ohni. Na konci umelec ukladá tortillu na gramofón, z ktorého vychádza hudba. Práca odkazuje na viaceré environmentálne témy ako priemyselné GMO farmárčenie, miznutie ľadovcov pre globálne otepľovanie, ubúdanie lesov a kalamity dreva na Slovensku. Ale základnou, spájajúcou ideou je pôvod vecí. Každý aj z tých najmenších produktov pochádza z iných zdrojov a jeho produkcia mení životné prostredie. Koncerty venované kukurici, vode z topiaceho sa ľadovca a drevu z kalamitou poznačeného lesa sa stávajú súčasťou výsledného produktu. Tortilla z kukurice nesie hudbu všetkých piesní hraných pre prísady v nej obsiahnuté ešte v ich pôvodnom prírodnom stave.
Oto Hudec je umelcom solidarity. Vo svojich prácach rozvíja vzťah tak k miestu, ako aj k celku sveta. Robí to piesňou, kresbou, sochou, písaním, spájaním sa… Jeho piesne sú nástrojmi geopoetiky, pretože v nich ide o sebareflexívne súznenie s planétou aj o prihlásenie sa k politickej emancipácii a spolupráci s kolonizovanými formami života na Zemi a v Zemi.
Daniel Grúň, Máj 2019
[1] Pre Periférne centrá v Dúbravici Oto Hudec vytvoril v roku 2014 vizuálny a architektonický objekt, ktorý mal slúžiť ako funkčný včelín s knižničkou. Predstavoval príspevok umelca k téme Fruit of Art/Plody umenia, s ktorou Periférne centrá kontinuálne pracujú, prepájajúc umenie s agrárnou prácou. Pozri https://perifernecentra.com/dbsp-oto-hudec/
[2] Knihu Ota Hudeca Mirror Land vydal tranzit.sk v spolupráci s kolektívom Apart Label a grafickú podobu jej dala Magdaléna Scheryová. http://sk.tranzit.org/sk/publikacia/0/publication/oto-hudec-mirror-land
[3] The Man who travels with Bees, Galéria Gandy, 2016. https://www.gandy-gallery.com/exhibitions/bratislava/2016-oto-hudec/
[4] SAID, Edward. Reflections on Exile and Other Essays. Cambridge, MA: Harvard University Press 2002, s. 148.
[5] KRASTEV, Ivan. Čo príde po Európe? Zanikne Európska únia podobným spôsobom ako habsburská monarchia? Bratislava: Kalligram 2019, s.
[6] GLISSANT, Édouard. Poetics of Relation, Ann Arbor: The University of Michigan Press 1997, s. 18.
[7] DELEUZE, Gilles & GUATTARI, Félix. Tisíc plošín. Praha: Herrmann & synové 2010, s. 434 – 435.
[8] GLISSANT, Édouard. Poetics of Relation. Ann Arbor: The University of Michigan Press, 1997, s. 20 – 21.
[9] Súostrovie/Archipelago, Kunsthalle Lab, Bratislava, 2017.
[10] RESET 2015/XI. Trienále malého objektu a kresby. Galéria Jozefa Kollára Banská Štiavnica, 2015.
[11] Projekt Karavan, ktorý Oto Hudec po niekoľko rokov (2012 – 2016) každoročne v priebehu letných mesiacov organizoval v tandeme s Danielou Krajčovou v spolupráci s komunitnými centrami, základnými školami a klubmi mimoškolských aktivít z prevažne rómskych komunít. https://www.projektkaravan.sk
[12] Výstavný projekt Odovzdaní zmene (2014) http://sk.tranzit.org/sk/vystava/0/2014-03-28/odovzdan-zmene
[13] Pozri rozhovor pre portál Nadácie Milana Šimečku, Neviditeľné múzeum: Oto Hudec a Emília Rigová v dialógu. https://www.multikulti.sk/rozhovory/neviditelne-muzeum-oto-hudec-a-emilia-rigova-v-dialogu
[14] Nadikhuno muzeumos/Neviditeľné múzeum, 29. 11. 2017 – 27. 1. 2018, výstava v bratislavskom priestore tranzit.sk, autori Pavla Ďurinová, Marcela Hadová, Oto Hudec, Daniela Krajčová, Emília Rigová. http://sk.tranzit.org/sk/vystava/0/2017-11-29/nadikhuno-muzeumos
