Pavla Sceranková

Pavla Sceranková (*1980) je vekom síce mladá, ale tvorbou zrelá umelkyňa. Rodáčka z Košíc, žijúca od roku 2000 v Prahe, sa na susednej scéne úspešne etablovala. Potvrdzuje to okrem iného aj fakt, že sa dvakrát (v roku 2007 a 2015) stala finalistkou Ceny Jindřicha Chalupeckého. V roku 2010 sa taktiež umiestnila medzi finalistami slovenského variantu – Ceny Oskára Čepana. Realizovala viacero samostatných výstav, väčšina z nich sa konala v Prahe, Brne a Bratislave. Zúčastnila sa tiež mnohých skupinových výstav doma i v zahraničí (Maďarsko, Taliansko, Belgicko, Poľsko, USA, Nórsko, Nemecko, Rakúsko, Rusko, Francúzsko, Holandsko).

V nasledujúcom texte rozoberiem niekoľko (vzájomne sa prelínajúcich) pojmov či oblastí, ktoré sú kľúčové pre Scerankovej tvorbu, formálne rozmanitú, ale vnútorne konzistentnú.

INTERMEDIALITA: Magisterské a aj doktorandské štúdium absolvovala Sceranková v odbore Intermediálnej tvorby na pražskej AVU, kde v súčasnosti pôsobí ako pedagogička. Vnímam ju však najmä ako sochárku. Nie osobu tesajúcu či modelujúcu, ale sochárku lepiacu, šraubujúcu, stĺkajúcu – súčasnú, ktorá hľadá netradičné možnosti sochy a objektu „v priestore, čase a kontexte“[1]. Autorka sa neobmedzuje len na médium sochy/objektu, ale pracuje aj s videom a akciou. Ako píše vo svojej dizertačnej práci: „Rané podoby videoartu se vztahují nejen k pohyblivému obrazu, ale i k jeho nosiči – k objektu televize...Videoprostor podléhá svým vlastním fyzikálním zákonitostem, které se stále mění a rozvíjejí spolu s technologií, jíž podléhá. V tomto imaginárním prostoru se objekt nebo performer stávají digitální sochou – videosochou.“[2] Preto aj Sceranková namiesto termínu „video“ používa pre svoje diela označenie „videosocha“ a práca s videom je zároveň prácou s priestorom, pohybom, telom.

DIY: Hmotné artefakty, ktoré vytvára (odhliadnuc teraz od videí, animácií a pod.) možno označiť viac za objekty než sochy. Ich súčasťou, respektíve hlavnou zložkou býva v mnohých prípadoch nájdený objekt, spravidla autentický predmet z autorkinho rodinného prostredia (napríklad v sérii Návšteva doma, 2010, alebo v inštalácii Zrážka galaxií, 2014).

Druhú veľkú časť Scerankovej „materiálových“ diel tvoria rozmerné objekty, „postĺkané“ (zoskrutkované, pozliepané...) z lacných materiálov ako OSB či MDF dosky, polystyrén, preglejka, evokujúce estetiku DIY (napr. Mixér, 2007; Karavan lásky, Idem, obe z roku 2009; Umenie nemerateľných vedeckých otázok, 2011). „Sochárske“ na týchto objektoch je to, že sú postavené na očividnej rukodielnosti; vždy je v nich citeľná autorkina manuálna práca. Sme si vedomí Scerankovej fyzickej práce na diele; jej živej, aktívnej telesnosti. Tá sa prenáša aj do zamýšľanej interaktivity s divákom, ktorého pozýva, aby sa objektov dotýkal, manipuloval s nimi či priamo do nich vstúpil. Objekty (inštalácie, videosochy) sa aktualizujú (ožívajú) až vo chvíli, keď vstupujú do živého vedomia diváka/diváčky.

VNÍMANIE: Sceranková si uvedomuje, že „každé vnímání je do určité míry fantazií – způsobem, jak tělo vnímá svět“.[3] Tento poznatok ju fascinuje, skúma ho zo všetkých možných uhlov, opierajúc sa o vlastné zážitky a skúsenosti. Napríklad cez posun v tvare objektu sa snaží vyjadriť emóciu, ktorú prežívala, keď s daným objektom prišla do kontaktu. Takýmto spôsobom vydúvajúci sa stôl zo série Návšteva doma (2010) hovorí o strachu z rozliatej kávy. V diele Babičkin byt spomenutý, skutočný (2007) rekonštruuje na základe spomienok pôdorys bytu. Špecifický prístup uplatnila pri tvorbe diela Správa z neokortexu / Observatórium (2011), keď sa do formy objektu pokúsila previesť svoj sen.

V dizertačnej práci (publikovaná knižne pod názvom Mysl bez obrazu[4]) sa autorka aj teoreticky zaoberá problematikou videnia, respektíve vnímania všeobecne, pričom dôraz kladie na subjektivitu a skreslenie (distorziu) objektívne kvantifikovateľného sveta v konkrétnom vedomí. Skúma napríklad fenomén tzv. „slepých miest“ – teda miest, ktoré v procese videnia vynechávame, nepozorujeme. Ako sama hovorí, jazyk vedy je niekedy rovnako fantazijný ako jazyk umenia. Umenie považuje za spôsob, ako vyjadriť skutočnosti, objektívne nemerateľné a neopísateľné. Tak napríklad objekt s príznačným názvom Umenie nemerateľných vedeckých otázok (2011) predstavuje „vizuální pokus zachytit situaci, ve které se to, co pomíjíme, stane tím jediným, co vidíme, když mysl zahltí nerealizované možnosti setkání“.[5]

Na to, aby sme jazyk umenia dešifrovali, aby sme ako diváci mohli naozaj vstúpiť do jedinečného časopriestoru Scerankovej diel, však musíme mať otvorenú (lepšie povedané prázdnu) myseľ – ak sme zahltení vlastnými predstavami o svete a tokom myšlienok, situáciu, čo sa nám ponúka, si nemôžeme všimnúť.

PRIESTOR: Autorkin záujem o architektúru a priestor sa nedávno realizoval vo forme architektonického riešenia výstavy Apparatus for a Utopian Image (EFA Project Space, New York, 2016), ktorú Sceranková kurátorsky pripravila so svojím manželom Dušanom Zahoranským. Ďalšou spoločnou realizáciou je detské ihrisko v Litomyšli (2017).

Viac než priestor v pozitivistickom zmysle ju zaujíma spôsob, akým je priestor subjektívne (ne)vnímaný. Reálny priestor a objekty v ňom sa menia v závislosti od konkrétneho vedomia, čo ich práve vníma. Sceranková vychádza spravidla z vlastných zážitkov alebo (ako by povedala ona) stretnutí. Subjektívne vnímanie pohybu v priestore sa objavuje ako téma vo videosoche s názvom Choď preč. Vráť sa (2009), inšpirovanej reálnym zážitkom prechádzania cez most. Zvláštna konštrukcia mosta spôsobila, že keď po ňom autorka kráčala, zdalo sa, akoby sa v istom momente protiľahlé brehy rieky k sebe priblížili, aby následne boli od seba opäť odtlačené. Na princípe približovania a odďaľovania potom skonštruovala mobilný objekt, čo v skutočnosti hovorí o problematike medziľudských vzťahov.

Prepisom vzťahovej konštelácie je tiež objekt Idem (2009), dopovedanie videosochy Choď preč, vráť sa. Ide o kruhovú konštrukciu, do ktorej sa dá vstúpiť a ktorá prenesie diváka cez jednu výstavnú miestnosť odo dverí ku dverám bez toho, aby videl miestnosť, v ktorej sa vlastne nachádza, alebo – naopak – aby bolo vidieť, čo sa deje vnútri objektu.

JAZYK UMENIA: Pavla Sceranková nikdy nie je doslovná, ilustratívna. Hľadanie formy pre jej práce vychádza z presvedčenia, že umenie disponuje vlastným špecifickým jazykom, ktorý nie je preložiteľný do jazyka slov. Verí, že umenie má schopnosť nielen o situácii hovoriť (opisovať ju), ale situáciu (zážitok, stretnutie) aktualizovať v reálnom čase. Napriek tomu, že umelkyňa je racionálne založená a vo svojich analýzach vychádza z veľkej časti z prírodných vied, v tomto smere sa približuje k magickému poňatiu sveta, v ktorom jednotlivé veci nefungujú ako znaky odkazujúce na niečo iné, ale priamo „sú“ tým, na čo odkazujú. Umenie je vlastne formou „čarovania“. U Scerankovej o to viac, že predmety v jej inštaláciách, objektoch a videosochách ožívajú a vymykajú sa fyzikálnym zákonom. Cieľom umenia v jej chápaní nie je hovoriť o niečom, ale umožniť divákovi vstúpiť do danej situácie (napr. spomienky, emócie) tu a teraz. Teda nie „dívať sa“, ale prežívať.

MAKROKOZMOS: V roku 2013 autorka prekvapila svojou výstavou v Galerii Hlavního města Prahy, ktorá niesla názov Žena na Mesiaci a zaoberala sa témou vesmíru. Názov výstavy je inšpirovaný rovnomenným nemeckým sci-fi filmom z roku 1929. Zároveň, ako je u Scerankovej zvykom, jeden z vystavených artefaktov je rozpracovaním či zhmotnením reálneho zážitku – stretnutia s obéznou ženou na plavárni. Ústredné dielo na výstave, Prvá žena, znázorňuje mohutnú kovovú postavu nesúcu na chrbte šatňovú skrinku – neuveriteľné, ale pritom fungujúce prepojenie „banálneho“ zážitku a univerzálnej témy, akou je fenomén dobýjania vesmíru a takmer úplná absencia žien v tomto procese.

Inštalácia s názvom Planetárna sústava pozostáva z obrovských klbiek vlny zastupujúcich planéty našej Slnečnej sústavy. Diváci mali z týchto klbiek pliesť šály, ktoré následne spojili „planétu“ so stredovou osou predstavujúcou Slnko. Teda typicky ženskú, spoločensky neexponovanú činnosť, akou je pletenie, povýšila autorka na symbol tvorivej energie, udržiavajúcej chod celého vesmíru. Ženy, ako je známe, predstavujú medzi uznávanými umelcami, vedcami či inak spoločensky oceňovanými profesiami naprieč celou históriou len malé percento. Oba spôsoby tvorenia a sebarealizácie (mužský, spoločensky aktívny, a ženský, materský) však Sceranková stavia na rovnakú úroveň. Ukazuje, že hoci sú rozdielne, z globálneho pohľadu majú rovnakú hodnotu. Tento projekt predznamenal autorkin obrat od témy mikrokozmu (osobných zážitkov, domáceho prostredia, intímnych vzťahov) k makrokozmu (planéty, galaxie, kozmonautky).

V téme pokračovala projektmi Súhvezdie (2013) a Zrážka galaxií (2014). V oboch prípadoch ide o priestorové inštalácie týkajúce sa problematiky pohybu nebeských telies. V Súhvezdí Sceranková vytvorila model súhvezdia Veľká medvedica. Rozmerná inštalácia pozostáva s lešenárskych rúrok, ktorými sú pospájané staré kancelárske kreslá (tie sa pôvodne nachádzali v Moravskej galérii v Brne). V sústave hviezd platí, že celok závisí od každej jednotlivej hviezdy. Ak by sa zmenila poloha jednej z nich, ovplyvnilo by to aj všetky ostatné. Scerankovej Súhvezdie je statickou štruktúrou, kde: „... individuálni členovia systému – kancelárske stoličky – sa navzájom udržiavajú v pozíciách, ktoré znemožňujú akúkoľvek akciu. Vzájomné vzťahy sú podriadené hrozbe kolapsu.“[6]

Zrážka galaxií je, naopak, kinetickou sústavou, ráta so vstupom diváka, ktorý jednotlivé súčasti uvedie do pohybu. Dielo je v istom zmysle prepisom udalosti opísanej v astronómii, keď sa zrazia dve galaxie. Ide o paradoxnú situáciu, keď síce dôjde k zásadným zmenám v usporiadaní hmoty galaxií (ich tvar sa deformuje, tvoria sa nové hviezdy a pod.), ale deje sa tak bez fyzického kontaktu medzi jednotlivými hviezdami a planétami.  Navyše, ak sa celý proces umelo zrýchli a vidíme ho vo forme animácie, ide o dramatickú a dynamickú udalosť. V reálnom čase však prebieha tak dlho, že ľudské vedomie to nemôže vnímať.  Scerankovej inštalácia pozostáva zo šiestich kovových stojanov s horizontálne rotujúcimi ramenami, na konci ktorých sú upevnené polovice porcelánových predmetov (šálka, tanierik...). Na ramene susediacich stojanov sa nachádza druhá polovica daného predmetu, pričom pri otáčavom pohybe všetkých ramien sa jednotlivé časti k sebe v určitých intervaloch približujú bez toho, že by sa niekedy dotkli alebo spojili.

VZŤAHY: Použitie predmetov z domácnosti nás opäť odkazuje na rodinné prostredie, atmosféru návštevy príbuzných či slávnostného obeda. Napäté vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi, nevyslovené emócie, snaha zachovať pri stole „dekórum“, to všetko by mohlo byť „mikrokozmickou“ obdobou kolízie galaxií.

Už spomínaná otvorená séria Návšteva doma (2010) pozostáva z bežných domácich predmetov (napríklad vysávač, konferenčný stolík, lampa...), čo stratili, respektíve zmenili svoju pôvodnú funkciu a namiesto toho vyjadrujú spomienku či pocit, ktorý autorka zažívala, keď s nimi bola (v minulosti) v interakcii.

Zatiaľ posledná Scerankovej realizácia – a prvá vo verejnom priestore – šesťmetrová socha Súhvezdie pasažierky (2018), trvale osadená v Prahe v blízkosti stanice Pankrác, tiež v sebe prepája tematiku makrokozmu a individuálneho ľudského prežívania. Oceľová socha po formálnej stránke evokuje model súhvezdia (systém gúľ pospájaných tyčami), na druhej strane ide o ženskú postavu, osamote čeliacu nevedno akým výzvam a osudu. Socha reaguje na miestnu históriu. Do roku 1986 fungovala na Pankráci autobusová stanica, svojho času najväčšia v meste. Na jej mieste dnes stojí nové administratívne centrum, obklopené staršou bytovou zástavbou. Mnohí obyvatelia bytoviek si pamätajú úplne iný Pankrác, ktorý je dnes nenávratne preč. „Cestujúca“ hviezdna pasažierka tak predstavuje pokus o prepojenie nového komplexu so staršou pamäťou miesta a najmä jeho obyvateľov – o vytvorenie bodu stretnutia.

Scerankovej sochy teda nikdy nie sú „len“ sochami. Ich význam, pôsobenie, ale aj forma sa rozvetvujú do najnečakanejších (a preto zábavných) smerov. Na začiatku každého diela je osobný zážitok, komplikovaná životná situácia, dávna spomienka, niekedy sen. Priznaná subjektivita vo výbere námetov sa napodiv v samotnej realizácií zrazu mení na prekvapivo všeobecne platnú výpoveď, ktorú môžeme vztiahnuť na svoje vlastné prežívanie a skúsenosti a ktorá zároveň dosahuje až ku hviezdam.

Alexandra Tamásová, November 2018

foto (portrét): Lucia Sceranková

[1] Parafráza z webstránky Ateliéru intermediální tvorby II/školy Dušana Zahoranského a Pavly Scerankové, https://www.avu.cz/category/avu-menu/akademie/ateli%C3%A9ry/ateli%C3%A9r-intermedi%C3%A1ln%C3%AD-tvorby-ii-%C5%A1kola-du%C5%A1ana-z%C3%A1horansk%C3%A9ho-pavly- cit. dňa 28. 11. 2018.

[2] SCERANKOVÁ, Pavla. Mysl bez obrazu. Brno: Dexon Art a OFF/FORMAT, 2012, s. 37.

[3] Sceranková, P., cit. d., s. 18

[4] Tamže.

[5] Sceranková, P., cit. d.:, s. 50

[6] Citované podľa webstránky Pavly Scerankovej  http://www.scerankova.wz.cz/, dňa 27. 11. 2018.