Juraj Gábor

Napriek skutočnosti, že od ukončenia vysokoškolských štúdií na bratislavskej VŠVU je Juraj Gábor (1985) prítomný na scéne vizuálneho umenia zatiaľ len desať rokov, zanechal už výraznú a neprehliadnuteľnú stopu. Najmä z dôvodu, že vzhľadom k domácemu prostrediu realizuje bezprecedentne veľkorysé a náročné projekty, ktorým predchádza dlhodobá systematická príprava a nevšedne dôsledná reflexia a tematizácia samotného procesu vzniku diela. Aktuálne autor pripravuje Sphéru – rozsiahlu architektonickú premenu interiéru Novej synagógy v Žiline, a to v podobe materializácie pomyselnej gule, ktorú do priestoru synagógy vložil v roku 1931 pri projektovaní jej autor, architekt Peter Behrens. Po deväťdesiatich rokoch od dokončenia stavby sa prostredníctvom autorskej interpretácie – pomocou drevenej konštrukcie, ktorá doplní kupolu do celého tvaru gule s priemerom 16 metrov – vytvorí v unikátnej modernistickej architektúre dočasná platforma pre nové používanie a prežívanie priestoru. Architektúra Sphéry sa stane na celý rok 2021 scénou pre všetky výstavy, zvukové projekty, divadelné, pohybové a tanečné predstavenia. Konštrukcia je chápaná ako otvorená výzva k participácii – k napĺňaniu živým premenlivým obsahom.[1]

Aby sme pochopili, ako sa Juraj k pozoruhodnej a ambicióznej žilinskej realizácii postupne dopracoval, a aký prísľub skrýva naplnenie potenciálu diela v blízkej budúcnosti, obráťme pozornosť k predchádzajúcim autorovým realizáciám, ktoré sú v mnohých ohľadoch príbuzné. Signifikantnou je Zraková pyramída – monumentálny drevený objekt, prístrešok a zároveň rozhľadňa, ktorý bol v roku 2015 osadený v Súľovských vrchoch. Osemnásť metrov dlhý ležiaci dutý ihlan bol najnavštevovanejším a najfotografovanejším exteriérovým dielom na Slovensku a bola mu venovaná aj mimoriadna mediálna pozornosť: okrem dennej tlače, webových portálov, televízie a odborných periodík to boli dokonca i bulvárne média. Zraková pyramída, z pôvodného miesta odstránená v roku 2020, však nebola len obľúbeným cieľom návštevníkov a sebavedomým sochárskym gestom v malebnej krajine, ako sa to môže javiť na prvý pohľad z množstva jej hojne zdieľaných fotografií na sociálnych sieťach. Objekt bol predovšetkým zhmotneným výsledkom autorovho sústavného trpezlivého uvažovania a plánovania. Nepriamočiare cesty smerujúce k vzniku predmetného diela umožňujú sledovať spôsob Gáborovho premýšľania o obrazoch a ich vnímaní, a pomenovať charakteristické rysy tvorby. Úvahy, ktoré sa zhmotnili v realizácii v roku 2015, sa začali rozvíjať na rezidenčnom pobyte v priestoroch Banskej St a nice, kde ako čerstvý absolvent VŠVU začal v decembri 2011 vytvárať Otvorenú obrazovú galériu. Počas mesačnej rezidencie v Banskej Štiavnici sa Juraj zameral na získavanie obrazov, s dvoma koncepčne odlišnými stratégiami. V prvom prípade vytváral pomocou kamery video záznamy svojich súkromných eventov v prírodnom prostredí v okolí mesta. Ich fyzická podstata spočívala v dlhotrvajúcom nehybnom pozorovaní a zároveň sústredenom obrazovom zaznamenávaní vybraného výseku krajiny. Pre okoloidúcich náhodných svedkov vytváralo autorovo telo v scenérii statickú figurálnu štafáž v podobe nehybného pozorovateľa či živej sochy. Video snímanie ako priama súčasť neopakovateľnej akcie sa zároveň stalo i jej dokumentačným prostriedkom. Privátna akcia je formou časozberu sprostredkovaná doslova z prvej ruky (držiacej kameru), ale jej jediného účastníka na záznamoch nevidieť. O jeho zotrvávaní a pôsobení v krajine svedčí iba sériová videodokumentácia zachytená na mini DV kazetách s kapacitou 60 minút, čo bol zároveň technický limit určujúci dĺžku jednotlivého záberu. Záznam (ne)činnosti je sprostredkovaný z priameho pohľadu aktéra a divák tak vníma dianie z perspektívy autora. Dokumentácia poskytuje nepriamo informáciu aj o tom, čo sa deje na druhom konci kamery, nielen pred objektívom – kamerový záznam je v tomto prípade aj záznamom diania na strane recipienta. Videá nám ponúkajú dva prepojené mikropríbehy: pred hľadáčikom kamery sú to meniace sa svetelné podmienky, pohyb náhodne zachyteného chodca či prelet vtáka v obrazovom výreze krajiny. Druhý príbeh je o pozorovateľovi. Naratívna zložka videí je potlačená na minimum a my sa môžeme o to viac sústrediť na vnímanie toho, čo mohol prežívať tvorca záznamu pri sledovaní identických obrazov. Na čas sledovania videa je nám akoby dopriate ocitnúť sa na mieste autora, sprostredkovaný je nám nielen obraz, ale i čas, ktorý pozorovaniu a zaznamenávaniu obetoval. S plynúcimi minútami môžeme vnímať autorovu fyzickú únavu a vyčerpanosť (nepriaznivé zimné poveternostné podmienky) – skúsenosť, ktorú nám audiovizuálny záznam môže poskytnúť iba sekundárne, čo sa prejavuje postupnou gradáciou jemného chvenia pozorovaného obrazu. Dlhotrvajúcemu zaznamenávaniu vnímaného rámca reality, spojenému s fyzicky náročným výkonom v extrémnom počasí, napríklad v snehovej búrke, sa autor venoval už počas študijného pobytu v estónskom Tallinne v roku 2008. Juraj Gábor pri týchto zberoch nahrádzal statív vlastným telom, teda techniku telesnosťou a objektívne subjektívnym. Druhým spôsobom pozorovania krajiny a „poľovania na obrazy“ bolo vytvorenie a exteriérové osadenie M.L.O.– Malého levitujúceho objektu. Juraj tento svoj autorský termín definoval slovami: „Je vlastne prostriedkom, časťou môjho tela, ktoré napriek tomu, že sa chce usadiť, ukotviť, zastaviť, aby pozorovalo, vopred vie, že sa z tohto nasmerovania, ustálenia pohľadu pohne ďalej a otočí sa na inú stranu, osídli iné miesto, ktoré podrobí štúdiu a poznávaniu.“ Koncept M.L.O. má viacvrstvovú ideovú štruktúru, ktorá ho definuje a vychádza z jeho funkčných metamorfóz – je to objekt, obytná exteriérová socha, drobná architektúra, posed, núdzový prístrešok, pozorovateľňa, schránka, privátna galéria, ateliér... Pôvodný zámer, aby M.L.O. autorovi sprostredkoval systematické a koncentrované získavanie obrazov a telu poskytol elementárnu ochranu pred nepriazňou počasia, sa napokon nenaplnil. Objekt, ktorý mal umožniť opakovane sa vracať a snímať ten istý motív v rôznych podmienkach a pri objektívnych (počasie, svetelné podmienky) i subjektívnych (osobné rozpoloženie recipienta) zmenách, sa však stal zárodkom Zrakovej pyramídy. Výsledkom oboch spomínaných prístupov k získavaniu obrazového materiálu bolo vytvorenie vizuálnej databázy. Kondenzáciou prchavých okamihov autorského vnímania obrazu krajiny do časových schránok (mini DV kazety) vznikol depozit Otvorenej obrazovej galérie, s ktorým autor ďalej pracoval a rozširoval ho, medziiným i počas rezidencií v Južnej Kórei v roku 2013. 

V roku 2012 sa stal Juraj Gábor laureátom Ceny Igora Kalného, ktorú mu udelila slovenská porota v rámci VI. Zlínskeho salónu mladých. Súčasťou ocenenia bola príležitosť samostatne vystavovať v Krajskej galérii výtvarného umenia v Zlíne, pre ktorú o dva roky neskôr pripravil výstavný projekt Dívka před domem.[2] Tu pôvodne vznikol objekt Zrakovej pyramídy, ktorý zhmotňoval Albertiho koncept úbežníkovej perspektívy a konštruovania obrazu z 15. storočia. Objekt vymedzujúci priestor pohľadu je zároveň projekčnou miestnosťou, kde je v základni ihlanu premietané video z cyklu Otvorenej obrazovej galérie. Zhmotnený objem pomyselného konštruovaného zorného poľa dominoval výstavnému priestoru a diváka vstupujúceho do drevenej konštrukcie situoval do pozície nového pozorovateľa, ktorý sa ocitol vo výhľade prvotného diváka a zároveň tvorcu obrazu. Siluety divákov v pyramíde zároveň ovplyvňovali obrazovú projekciu a vytvárali nové obrazy, ktoré spochybňovali videné ako jednoduchú reprezentáciu minulej skutočnosti. Uzatvorený priestor s premenlivými obrazmi deformujúcimi ich pôvodné predobrazy a nemožnosť vidieť stvorený obraz absolútne, teda z pozície tvorcu, pripomína Platónovo podobenstvo o jaskyni, ale aj pojem simulakra. Privilegované miesto prvotného diváka a tvorcu obrazu v mieste stretu úbežníkov vo vrchole pyramídy je nedostupné, zaslepené. Každý divák si musí nájsť vlastný bod pozorovania a vidieť iný obraz. V tomto zložitom diele je tematizovaných niekoľko fundamentálnych problémov spájaných s obrazmi, ich vytváraním a vnímaním. Gábor predvádza vzťah medzi situovanosťou diváka a recepciou obrazu: zhmotňuje fakt, že všetci môžeme mať pred očami ten istý obraz, a predsa každý vidíme niečo iné. Ideálny, objektívny, nevinný a absolútny pohľad neexistuje. Je historickou konštrukciou, ktorá je v tomto zmysle i predvedená a demaskovaná ako kulisa. Koncept Otvorenej obrazovej galérie môžeme vnímať i v tom zmysle, že videnie a rozpoznávanie nie sú izolované, automatické a samozrejme fyziologické javy, ale zložité procesy podmienené sociokultúrnymi aspektmi vnímateľa. Otvorená obrazová galéria Juraja Gábora upozorňuje na zdanlivo triviálne skutočnosti súvisiace s videním, ktoré našej pozornosti často unikajú, napríklad že prítomnosť človeka za kamerou vždy ovplyvňuje výsledok, ktorý síce môže pôsobiť pri zbežnom pohľade ako objektívny záznam reality odohrávajúcej sa pred objektívom, ale vždy tu nachádzame stopu subjektu. Jurajova tvorba sa venuje najmä vzťahu medzi obrazmi a skutočnosťou a hľadá vytýčenie hranice, ktorá ich oddeľuje. S problémom otázky  objektívnosti médií a najmä ich limitov pri komunikácii priamo súvisí i transfer pohľadov z exteriéru do interiéru, z krajiny do galérie, od autora pred divákov. Je možné preniesť skúsenosť fyzického výkonu v zimnej krajine iba prostredníctvom videozáznamu? Zdanlivo verný, neskreslený a objektívny obraz – získaný pomocou záznamovej videotechniky a zviditeľnený pomocou reprodukčnej techniky – je plynutím času a gradáciou chvenia odkrývaný ako výsledok subjektívneho sledovania deja cez objektív kamery, ktorá je chápaná ako extenzia tela a jeho zmyslových orgánov. 

Práve gradácia je jedným z podstatných pojmov Gáborovej tvorby.[3] Výstava Gradácia v lučeneckom Priestore – platforme pre súčasné umenie (2014) predstavila priestorovo veľkorysú videoinštaláciu s diagonálne členenou miestnosťou, kde vstavaná šikmá plocha slúžila ako hľadisko.[4] Jej pravidelné členenie vytváralo z perspektívneho podhľadu ilúziu stupňovania. Návštevníci z tohto atypického hľadiska sledovali gradáciu – stmievanie digitálneho obrazu premietaného na protiľahlú stenu. Divák, vnímajúci v nepohodlnej polohe vyhasínanie obrazu a takmer nebadané plynutie svetelných zmien v priestore, preciťoval až fyzicky neznesiteľné stupňovanie svalového napätia na vlastnom tele. 

Gradácia bol kľúčová i pri výstavnom projekte Osvetľovanie v Považskej galérii umenia v Žiline (2015), v ktorom sa pojem konceptualizuje pri zmenách svetelného režimu nad funkcionalistickým schodiskom.[5] V rozhovore s Jánom Kralovičom, uverejnenom v katalógu výstavy Dívka před domem, približuje Juraj Gábor tento aspekt tvorby nasledovne: „Gradácia je pre mňa reprezentáciou premenlivosti. Je niečím, čo nemá začiatok a koniec. Je stále v procese, je druhom vývoja. Rozumiem jej ako zobrazeniu performatívnosti. A tá je dôležitá vo všetkých prácach, ktoré robím. Gradácia je o jemných odchýlkach, ktoré v kontinuite celku vytvárajú zmenu. Je o procese. Ak ho preruším, vznikne odchýlka, preruším kontinuitu. A to sa dá aplikovať aj obecne, do vzťahov, životných zmien, vychýlení. Zaujíma ma vznik tejto zmeny.“[6]Autorská sebareflexia je v mnohom príbuzná s úvahami filozofa Miroslava Petříčka o myslení obrazom: „...pokud vůbec něco vidíme, jsou to jen a jen obrazy, dokonce jen a jen obrazy pohybu, v jedno s tím pohyblivé obrazy. Skutečnost má kinematografickou povahu, herci se stali diváky. (...) Tomu ale odpovídá i obrazovost některých obrazů, s nimiž se dnes setkáváme a které se leckdy zdráháme za obrazy vůbec považovat. Někdy to může být proto, že to, co ukazují, nejsou žádné věci, ačkoliv nám stále jako věci připadají, nýbrž jen a jen události. To jsou pak obrazy, které chtějí říci: v tom, čemu ještě můžeme říkat skutečnost, neexistují nějaké hotové entity anebo substance identické samy se sebou, protože vymezené svou podstatou, substance či entity, kterým se tu a tam cosi přihází, ve skutečnosti neexistují podstatná jména čili substantiva oddělena od sloves, nýbrž jen a jen «věci» jakožto události, které si uvědomujeme tehdy a teprve tehdy, pokud něco konají, pokud působí jiné události. A řeknu-li, že vidím ten či onen obraz právě jako obraz, je to událost: obraz mne donutil změnit postoj, skutečnost se ukazuje jinak.“[7]

Čo konkrétne vo vzťahu k dielam Juraja Gábora znamená, že obraz donúti človeka zmeniť postoj? Akým spôsobom ukazuje skutočnosť inak a ako vytvára iné udalosti? V inštalácii Vertikální gradace (2016) v galérii Kostka v pražskej MeetFactory osadil Juraj Gábor do miestnosti s vysokým stropom drevenú konštrukciu, do ktorej mohli návštevníci vstúpiť, vystúpiť po nej a prežiť atypický vzťah svojho tela k priestoru. Recenzentka výstavy intímny prežitok osobnej udalosti opísala nasledujúcimi slovami: „Znáte v životě chvíle, kdy si dovolíte vydechnout a procítit přítomnou chvíli? Kdy se propojíte s momentálním bytím, kdy vnímáte světlo a stíny, teplo či mrazení? Kdy si uvědomíte, že kolem vás svět sice proudí neuvěřitelnou rychlostí, vidíte stromy, které vítr ohýbá, vnímáte zvuky a okolí, ale najednou všechno necháváte za sebou a cítíte, že prostě jste? Přesně k tomu dochází, když člověk vstoupí do dřevěné konstrukce, která prostor vyplňuje. Důležitý je však ten akt rozhodnutí. Je to jako v životě. Člověk tuší, co by měl udělat, ale sám sebe často brzdí, než se skutečně odhodlá k prvnímu kroku. Je potřeba nebát se a popojít.“[8]

Performatívnosť diel Juraja Gábora spočíva v tom, že v sebe implicitne obsahujú výzvu k aktivizácii diváka a podnecujú jeho psychosomatické reakcie. Takto môže byť chápaná i autorova intencia vzťahujúca sa k Zrakovej pyramíde: „Páčilo by sa mi, keby pyramída fungovala ako symbol motivácie vyjsť za niečím. A nemyslím tým len motiváciu vyjsť na kopec a vyskúšať si pyramídu, myslím to aj prenesene – vyjsť za niečím a zotrvať tam, dať si čas a príležitosť premýšľať.“[9] S princípom poskytnutia priestoru na vnímanie prehliadaného, diváckej zmeny uhla pohľadu (doslovne i metaforicky) na „bežné“ veci a banálne javy, pracovali i výstavy Pôdorys premenlivosti (2013; spoločná inštalácia s Magdalénou Kuchtovou a Danielom Didom)[10] v Turčianskej galérii v Martine a Stupeň spochybnenia (2014; v spolupráci s Lucií Mičíkovou)[11] v Galérii Mladých Nitrianskej galérie.[12]

Na výstave Chlapec s kamerou (2015) v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici Gábor transformoval stálu expozíciu do podoby dočasného depozitu a vo výstavných priestoroch vytvoril na pomedzí galerijného sveta a interpretácie vybraných archívnych záznamov krajiny autorskú topografiu nového priestoru – fyzického i mentálneho, pričom si kladie otázku: Akým spôsobom galerijný priestor konštituuje nové obrazy? Divákovi v tejto zmenenej situácii umožňuje upriamiť pozornosť na aspekty, ktoré sú pre autora kľúčové: vzťahy medzi obrazovými médiami a ich špecifiká, obrazové záznamy ako pamäťové nosiče, vzťah súkromného archívu a inštitucionálneho archívu a premenlivé kontexty vzniku a vnímania obrazov.[13]

Na analýze videnia, ako ústrednom motíve autorovho tvorivého prístupu, bola založená aj Zraková pyramída v Súľovských vrchoch. Objekt v krajinnej scenérii ukazuje videnie ako aktivitu a konštrukciu. Obraz je tu predstavovaný ako ustavične sa vyjavujúca udalosť a nová skutočnosť a dívanie ako rámcovanie reality, pri ktorom si vytvárame obrazy o svete. Autor v diele odkazuje na vizuálny a estetický topos figúry v krajine sledujúcej horizont – spojený s romantizmom, estetickým oceňovaním prírody a pojmom „vznešeného“, čím opäť tematizuje samotné videnie ako historicky podmienený fenomén a pripomína, že obrazy menia človeka. Počas pobytov v Južnej Kórei si Juraj Gábor v konfrontácii s odlišným prostredím a filozofickou tradíciou uvedomil, ako sme zvyčajne v myslení orientovaní na minulosť a budúcnosť, a to na úkor prežívania prítomnosti. Napokon, pôvodný názov Zrakovej pyramídy bol Práve teraz, pretože autor objekt definoval ako pozvanie intenzívne prežívať prítomný okamih.

Objekt Počúvadlo, ktorý vznikol v roku 2017 vo včelnici blízko Kokavy nad Rimavicou, je akousi prírodnou učebňou, posluchárňou, pozorovateľnou a v istom zmysle je kombináciou Zrakovej pyramídy a Vertikálnej gradácie. Drevená stavba, predurčená na komunitné užívanie, je drobnou architektúrou. Postavená na základoch z kameňov pochádzajúcich z miestneho potoka, citlivo reaguje na okolité prostredie, s ktorým je prepojená. Počúvadlo má obdobný tvar ako Zraková pyramída, od miesta pre prednášajúceho sa rozširuje smerom k poslucháčom, ktorí sedia na konštrukcii gradujúcej štruktúry. 

V zmysle zamerania pozornosti na prežívanie bytostného stavu tu a teraz a takisto v súvislosti s fyzickým pohybom - výstupom, ale i duchovným pohybom - vzostupom, bola koncipovaná miestne špecifická realizácia Transfer - Prechod (2019) v lokalite Červená Studňa nad Banskou Štiavnicou, ktorú autor vytvoril počas rezidencie v Banskej St a nici. Pomocou drevenej konštrukcie, v tvare abstrahovanej štôlne, vytvoril smerovú a svetelnú gradáciu tridsiatich troch stupňov, ktorá smeruje od studničky k barokovej soche Sv. Jána Nepomuckého, pričom revitalizáciou priestorovej situácie zároveň akcentoval pohyb – fyzický i metaforický – po stupňoch niekdajšieho schodiska, ktoré už takmer zaniklo.[14]  

Zmeny vnímania a meditatívnosť, ktoré sa často v súvislosti s Jurajovými dielami spomínajú, rovnako ako sugestívne opisy prežívania účastníkov jeho diel, sa prelínajú s obsahom konceptu flow z pozitívnej psychológie. Ten je definovaný ako duševný stav ponorenia, koncentrácie, pohltenia, sústredenosti, nadšenia, subjektívneho prežívania času, spontánnej radosti a žitia v prítomnom okamžiku.[15] Juraj Gábor pripravuje podmienky, v ktorých sa môže v dianí vždy nanovo vyjavovať a definovať vzťah tela, pohybu, priestoru a svetelných podmienok. Charakteristickou črtou jeho realizácií sa tak stáva práve zameranie sa na elementárny, ale zároveň vzácny a prchavý moment – vlastné uvedomovanie si stavu tu a teraz.

Peter Megyeši, Január 2021 

[1] http://www.novasynagoga.sk/sphera/, nájdené 25. januára 2021 

[2] https://www.artmap.cz/juraj-gabor-divka-pred-domem-0/, nájdené 15. decembra 2020

[3] Vzťahu gradácie, kresieb a priestorových inštalácií sa venuje text Jána Kraloviča v publikácii Juraj Gábor: Texty z pantografu / Drafting machine drawings. Bratislava: Photoport a Slovart, 2019.

[4] https://artalk.cz/2014/04/08/tz-juraj-gabor/, nájdené 9. januára 2021 

[5] http://www.pgu.sk/v%C3%BDstavy/juraj-gabor-osvetlovanie/;

https://artalk.cz/2015/11/19/ts-kuchtova-gabor/, nájdené 10. januára 2021 

[6] Juraj Gábor: Osvetľovanie. Katalóg výstavy. Text Eliška Mazalánová. Žilina: Považská galéria umenia, 2015, nestránkované. Rozhovor Jana Kraloviča s Jurajom Gáborom Trpezlivosť ma učí umeniu je súčasťou katalógu.

[7] Miroslav Petříček: Myšlení obrazem: Průvodce současným filosofickým myšlením pro středně pokročilé. Praha 2009, s. 23-24.

[8] Tereza Záchová: Víc než meditace. In: Artalk.cz (20.5.2016) https://artalk.cz/2016/05/20/vic-nez-meditace/, nájdené 30. decembra 2020

[9] Jana Močková – Tomáš Benedikovič: Tu sa zastavte a dívajte sa. V kopcoch nad Súľovom stojí zraková pyramída. In: Dennikn.sk (8.12.2015). https://dennikn.sk/315658/sa-zastavte-divajte-sa-foto/, nájdené 6.januára 2021 

[10] Zuzana Janečková: Pôdorys premenlivosti v m(i)este medzi pamäťou a nepamäťou. In: Artalk.cz (13.7.2013). https://artalk.cz/2013/07/13/podorys-premenlivosti-v-mieste-medzi-pamatou-a-nepamatou/, nájdené 2. januára 2021 

[11] https://nitrianskagaleria.sk/event/pripravujeme-stupen-spochybnenia/

[12] Ján Kralovič: Od videnia k zviditeľňovaniu (K tvorbe Juraja Gábora). In: Ostium, roč. 12, 2016, č. 1. https://ostium.sk/language/sk/od-videnia-k-zviditelnovaniu-k-tvorbe-juraja-gabora/, nájdené 3. januára 2021 

[13] http://www.banskastanica.sk/d/archive/komentovana_prehliadka_juraj_gabor_chlapec_s_kamerou_9.8.2015, nájdené 3. januára 2021 

[14] https://artalk.cz/2019/11/22/23-11-2019-juraj-gabor-prechod/, nájdené 10. januára 2021

[15] Pojem flow je spájaný najmä s americkým historikom maďarského pôvodu Mihalym Csikszentmihalyim, ktorý mu venoval niekoľko kníh, napr.: Flow: The Psychology of Optimal Experience. New York: Harper and Row, 1990; Finding Flow: The Psychology of Engagement With Everyday Life. New York: Basic Books 1998