Stano Masár

Stano Masár (*1971) reprezentuje svojou tvorbou tretiu generáciu slovenského konceptualizmu v podobe postkonceptuálneho umenia na prelome 20. a 21. storočia. Jeho tvorba sa etablovala na slovenskej výtvarnej scéne koncom 90. rokov, no naplno sa profiluje a akceleruje v nultých rokoch 21. storočia, kedy preniká aj do stredoeurópskeho umeleckého priestoru. Vizuálnymi formami sa autor orientuje najskôr na priestorové médiá – objekty a inštalácie, kde pracuje dominantne s nábytkovými objektmi a prvkami priestoru s dôrazom na neprítomné telo. Popritom pracuje v 2D médiách, kde dlhodobo reflektuje pojem prázdna (séria Nič a prázdno) a autorsky manipuluje komunikačné systémy. Neskôr intervenuje aj do verejného priestoru formou angažovaných participatívnych projektov. Štýlovo a významovo je napojený najmä na diskurzívne a kontextuálne umenie vo vzťahu k spektru vrstiev a vzťahov sveta umenia. V jeho rámci rozvíja nový naratív dejín umenia s dôrazom na jeho súčasný spoločenský status, kde tematizuje pozíciu umenia a umelca v aktuálnom geopolitickom (sociálnom) a inštitucionálnom kontexte. V centre jeho súčasného záujmu je transformovaná povaha inštitúcií umenia, ako aj sveta printových informačných médií. 

Masár tvorí v oblasti objektu, inštalácie, site specific umenia, autorského grafického dizajnu typu informačný a komunikačný systém (vizuálna komunikácia), ale aj grafiky v podobe apropriácie a prepisu známych diel. Je autorom, ktorého najskôr zaujal fenomén priestoru ako takého, pričom rozvíjal stratégiu neprítomného tela. Neskôr sa orientuje na priestor umenia (art world) v zmysle dejín umenia, kľúčových autorov, kultových artefaktov a inštitúcií. Osobitú líniu v rámci tejto širokej tematickej oblasti predstavuje samotná prevádzka umenia, rôzne podoby inštitucionálnej kritiky a sebareflexia autora ako súčasného umelca tvoriaceho new art history.

Štýlový prejav a výrazové prostriedky v tvorbe Masára vychádzajú jednak z prehistórie konceptuálneho umenia (Marcel Duchamp, dadaizmus), čiastočne aj z podnetov hnutia Fluxus (akcent na povahu antiumenia, práca s divákmi v kontextoch inštitúcii umenia a public artu). Aplikuje najmä intencie postkonceptualizmu v zmysle ironickej reflexie vzťahu umenia a jeho postavenia v spoločnosti, tiež nezáujmu o súčasné umenie a istú vyčerpanosť umenia z juxtapozície v mainstreamovej kultúre. Napokon je to štýlový rádius neokonceptualizmu, ktorý sa v slovenskom umení objavuje krátko po Novembrovej revolúcii – okolo roku 1993. Masár ho uplatňuje v zmysle techniky – produkcie nepravých (simulovaných) ready mades. Ďalšou jeho typickou stratégiou je citácia a špecificky autocitácia s kritickým odstupom, korigovaným sebairóniou. Jeho ambíciou je zdôrazniť konceptuálnu tézu o nedoslovnom, nie striktne uplatniteľnom význame umeleckého diela. Naopak, zdôrazňuje ambivalentnosť významových vrstiev diela a možné hry významov. Táto téma ho orientuje k pohľadom „z druhej strany“, keď zaujme pozíciu kurátorov umenia, a najmä divákov. Usiluje sa vtiahnuť ich formou hry do diskusie o povahe umenia a zákonoch jeho sveta. Divákom kladie zdanlivo elementárne, no zároveň provokačné otázky. Jeho diela ponúkajú priestor zúčastniť sa – participovať a performovať. 

Charakteristickým znakom Masárových diel je osobitosť eliminovaného výrazu akoby odvodeného z instantnej, až preparovanej situácie priestoru galérie v odkazoch na stratégiu white cube gallery. Používa pritom dominantne bielu farbu segmentov galerijného priestoru ako steny, sokle, dvere a iné, pričom iluzívne naznačuje ich skrytý život. Dosahuje to nenápadnými posunmi zosúvajúcej sa alebo levitujúcej steny a iných častí priestoru ako poľa umeleckého života, kde diela sú nevystavené, nevybalené a zblúdilé.[1]

V odkaze na tému inštitúcie umenia a fyzického priestoru galérie vytvoril Masár viacero realizácii, v ktorých pracuje so stratégiou premiestňovania (relokácie) a tiež oživovania vecí, súvisiacich s galerijným zázemím ako sú výťah, dvere, steny, deponované diela, ale aj banality zo zázemia fungovania galérie – sklady fundusu, vysávače, ventilátory, vyradené podlahy, koberce, časti provizórnych stien a podláh, ale aj apropriované texty upozornení informačného systému, popisky diel, vizuál tej ktorej galérie a podobne. 

Silnou oblasťou ranej tvorby Stana Masára boli autorsky modelované reflexie samotných dejín umenia a ich vážne diskutovaný koniec po postmoderne. Na báze konceptuálneho grafického dizajnu vytvára série piktogramov – informačných značiek vybraných slávnych diel významných osobností dejín svetového a slovenského umenia v cykloch 54 tabuliek Globálne dejiny umenia (2004), 58 tabuliek Slovenské vizuálne umenie XX. storočia (2005), 60 tabuliek Súčasné umenie (2008) a Ikony prázdna (2018). V roku 2007 vytvoril série svetelných objektov After series, ako aj kresieb a tlačí, venovaných dielam moderného a súčasného umenia. Odkazu diela Marcela Duchampa venoval osobitú sériu diel Po Duchampovi (2004), Iba stolička, Iba pisoár (2007). Konceptuálny grafický dizajn posunul aj do roviny interaktívnej plastickej šachovnice a puzzle hlavolamov pre diváka – v duchu odkazu hraj sa, poznávaj, poskladaj a vyhraj. Na intenciu a štýl týchto plastových tabuliek nadviazal v sérii Od Maleviča po Maleviča (2012). 

V roku 2004 vytvoril sugestívnu interaktívnu site specific inštaláciu Čas uzavretia / Time to close, kde prepojil desakralizovaný priestor synagógy v Šamoríne[2] a dvere autobusu mestskej hromadnej dopravy. Dvere sfunkčnil signalizáciou, pohybom otvárania a zatvárania, sprevádzaných rachotom. Podstatu konceptuálnej a performatívnej roviny sprostredkovania umenia deklaruje aj v privátnej sérii fotografií Mŕtvy zajac vysvetľuje umenie mojej rodine (2012 – 2013) v odkaze na Josepha Beuysa a jeho tézu o sociálnej – rozšírenej povahe umenia (umenie ako sociálna plastika). K inštitucionálnej kritike sa vyjadruje nielen zámenami priestoru a funkčných prvkov galérie, ale aj objektmi adjustovaných bábik – figúrok a la Mattel zo série Zbierka kurátori (2007 – 2008), kde sú stvárnení známi galeristi ako kultové postavičky európskej a domácej výtvarnej scény.[3] V roku 2009 vznikol mobilný objekt Hľadanie skutočného umelca, v ktorom autor skúma a reviduje pohľad kurátorov a galeristov na umeleckú tvorbu. S typickou dávkou skepsy a nadhľadu súčasne nechá putovať vozík s prázdnym obrazom na blindráme medzi návštevníkmi galérie s latentnou otázkou „aké umenie, alebo aký obraz by ste akceptovali ?“, podobné konotácie nesie svetelný objekt  Gallery exit (2010). 

V roku 2010 vzniká druhá časť Masárom budovanej zbierky výtvarného umenia – inštalácia banálnych interiérových dverí s textami okruhov súčasného umenia od objektov a inštalácii, až ku zbierke budúcich umeleckých koncepcií a ich nových a nových dejín. Ide o plánovanú – vizionársku predprípravu k zbierke budúcej. Masár tým upozorňuje na neustále meškanie systematického nadobúdania súčasného umenia do slovenských zbierkových galérií, a tiež tlak na umeleckú scénu, aby v rýchlom slede usilovala a nové a nové prístupy. Téma prázdnej galérie sa objavuje vo veľkorysom objekte Gallery (2012), situovanom vo vnútri reálne fungujúcej galérie počas autorskej výstavy Stana Masára v Bratislave.[4] Nepriamo tu reflektuje závislosť umelca na galerijnom priestore ako kľúčovej súčasti sveta umenia v rámci línie inštitucionálnej kritiky. Podobne v inštalácii asociujúcej prostredie galérie a meniacich sa situácií Čakanie na umelcovu ideu (2010), kde je v galérii počas prevádzky výstavy exponovaná lavica pre návštevníkov a rovnomenný text na stene.[5]

Masár tu ironicky akcentuje tému extrémneho dopytu a záujmu po novom umení, ktoré neprichádza. Mobilný objekt s drevenou prepravkou na umelecké diela Zblúdilé umenie (2009 – 2012) tematizuje opačný pól tejto situácie – dielo, o ktoré nie je záujem a čaká na svoju prezentáciu. Tému zdôrazňuje aj v objekte Socha (2013), keď sa segment prepravnej debny sám stáva prezentovanou „sochou“. Vyčerpanosť galerijného priestoru ako predobrazu stavu umenia monumentálne v duchu postminimalizmu reprezentuje antropomorfizovaný objekt bielej galerijnej steny Unavená stena (2012), ktorej koncepty v kresbe vznikali od roku 2008. V tom čase Masár vytvoril viacero konceptuálnych objektov a inštalácií na báze archívnych fragmentov prázdneho priestoru galérie ako boli steny a podlahy galérie (opretá podlaha, podlaha – stena, posunutá, ustupujúca alebo vyhodená podlaha), ktoré postupne realizoval vo viacerých projektoch. 

V tejto línii apropriovaného a animovaného instantného priestoru pre umenie graduje až k samotným budovám – objektom exponovaných svetových a domácich galérii. Sú to najskôr odvodené sterilné objekty svetových galérii ako Roh Tate Modern, Priestor MoMA (2012), ktoré majú aj performatívny charakter. Nesú aj významovú vrstvu trpkej skutočnosti nezáujmu sveta o naše umenie po Novembri 1989. Zbiera vyradené fragmenty z priestorov galérií ako koberce, kusy podláh, provizórne steny, osvetlenie, informačný systém, sokle a pracuje s ich rekontextualizáciou. Jeho devízou je nenápadné gesto, precíznosť a zámerná dištancia, čo naznačuje aj videoinštalácia Z vtáčej perspektívy (2020). Pri pohľade do kukátka vtáčej búdky divák vidí fasádu galérie z nadhľadu – zo záznamu z búdky na strome pred galériou. Marginálne veci zo sféry technickej prevádzky galérií sa dostávajú do centra pozornosti a fungujú ako archiválna komodita v cykle Working with Gallery (od roku 2017). Sú to prepravky, vozíky, vysávače, ventilátory, upratovacie vozíky a rôzne vyradené inštalačné prvky. Na druhej strane zbiera vyhodené kusy interiérov galérií ako závesný objekt Zo Zbierky / Podlaha SNG (2018) – časť demontovanej drevenej podlahy Slovenskej národnej galérie v Bratislave a fragment červeného koberca Zo Zbierky / Koberec GMB (2019). V rokoch 2016 – 2018 vytvoril zo sadry zmenšené modely Národnej galérie v Prahe a Slovenskej národnej galérie v Bratislave a tiež Kunsthalle Bratislava. Tieto biele sterilné odliatky slúžia ako performatívne podstavce v sérii Návrh sochy skutočného umelca (2016 – 2020).

V roku 2015 realizoval  Masár rozsiahly site specific projekt výstavy Before and After pre synagógu v Šamoríne,[6] kde rozvinul tému historickej traumatizujúcej skúsenosti holokaustu na báze nenápadných zámen priestoru pomocou materiálu a svetla, ako aj demontovaného objektu bytového výťahu z čias socializmu, ktorý v diagonálnom vychýlení umiestnil pred budovou synagógy (Lifting pamäti, 2015). Tretí projekt site specific intervencie do desakralizovaného objektu realizoval Masár na južnom Slovensku v synagóge v Lučenci, kde prezentoval rozsiahlu inštaláciu s názvom Dvere, stoly, stoličky a ďalšie /

Doors, Tables Chairs and Others (2017).[7] Do veľkého priestoru synagógy inštaloval interiérové a nábytkové prvky ako dvere, stoly, stoličky a ďalšie, ktoré in situ nadobúdajú novú formu existencie. Prezentuje ich ako veci, ktoré „nechcú alebo nemôžu žiť bez bytostí a hľadajú svoje nové zvýznamnenie.“ Vo veľkom centrálnom priestore synagógy situuje paradoxne inštaláciu Slepý archív / Balenie prázdna (2017), ktorá vzniká na báze performancie – balenia a uchovávania prázdna do archívnych kartónových krabíc. Inštalácia voľne asociuje historickú pamäť miesta s odkazom na deportácie. Na báze manipulovaného nábytku pripomína, že budova počas druhej svetovej vojny slúžila ako sklad vecí z vyrabovaných bytov židovských občanov.

Diskurz umenia a jeho inštitúcií prekračujú Masárove projekty z okruhu mediálnych informácií (archaicky správy) ako PNS / Zjavujúca sa pamäť (2018) vo fiktívnom preklade do angličtiny Post New Story. Je jedným z prvotných projektov na tému prekopávania nedávnej socialistickej éry. Skratka PNS po desaťročia kolovala v „pridusenom“ a kontrolovanom verejnom priestore ako zdroj jednostranných politických správ. Projekt pracuje s ready made autentickým novinovým stánkom, kde performeri predávajú faksimile pohľadníc z čias socializmu. Participatívny projekt na báze vzťahovej estetiky cielil k dialógu o povahe totalitnej spoločnosti a miere slobody a tolerancie v demokracii. Podobne Nečakané stretnutie s Pravdou a našou pamäťou predstavuje autorsky upravený reprint denníka Pravda zo 17. 11. 1989 (začiatok Nežnej revolúcie). Postprodukciou Masár upravil vizuál novín tak, aby boli čitateľné len titulky správ, zvyšok textu je rozostretý[8]. Masárova  inštalácia so zväzkami prázdnych novín, pripravenými na distribúciu, nadväzuje na jeho akciu z roku 2018 Dnes žiadne správy. Aktuálne naberá nové konotácie „vyšinutej“ postinformačnej spoločnosti. V roku 2019 pre medzinárodný hudobný festival Pohoda pripravil projekt súvisiaci s témou oživovania nedávnej kolektívnej pamäte. Inštalácia s názvom Fragment K obsahuje sériu 16 pohľadníc, ktoré ako puzzle vytvárajú spolu fotografiu súsošia komunistického vodcu Klementa Gottwalda z obdobia konca 40. a začiatku 50. rokov.[9] Socha zlovestného komunistického vodcu bola odhalená v roku 1981 na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Návštevníci festivalu si mohli pohľadnice vziať a rozposielať ich. Pôvodná celistvosť výjavu sa rozpadávala, keď jednotlivé časti mizli spolu s návštevníkmi. Táto a ďalšie práce s témou kolektívnej pamäte sú aktualizovaným obrazom súčasnej politickej situácie, ktorá prejavuje prvky totalitných praktík v rafinovaných formách manipulácie a zneužívania moci.

Alena Vrbanová, december 2020

[1] Bližšie: Vrbanová, N. (ed.) a kol. 2013. Stano Masár Po umení / After Art. Bratislava. Katalóg z výstavy, s.139, ISBN 978-80-971525. 

[2] At Home Gallery, Šamorín – synagóga.

[3] Giancarlo Politi, Helena Kontová, Aurel Hrabušický a Alexandra Kusá.

[4] Galéria Médium v Bratislave je súčasťou Vysokej školy výtvarných umení. Výstava Stano Masár: Zblúdilé umenie, kurátorom výstavy bol Gábor Hushegyi.

[5] V roku 2018 Masár realizoval výstavu Waiting for Artistʹs Idea v Museum of Emptiness (MoE) v St. Gallen vo Švajčiarku. Kurátorom výstavy bol Juraj Čarný.

[6] At Home Gallery Šamorín.

[7] Synagóga Lučenec, jún – september 2017, kurátorka výstavy Mira Sikorová Putišová.

[8] Projekt bol realizovaný v spolupráci s Nitrianskou galériou, festivalom Divadelná Nitra 2019 

a festivalom Konvergencie 2019 v Bratislave.

[9] Počas vlády Klementa Gottwalda došlo na začiatku 50. rokov 20. storočia k mnohým vykonštruovaným politickým a náboženským procesom s bilanciou vyše dvesto rozsudkov smrti. Desaťtisíce občanov bolo odsúdených na doživotie alebo na mnohoročné väzenie.